Spoločnosť a politická satira

V roku 1998 nastala celospoločenská (alebo aspoň polospoločenská) eufória z víťazstva SDKÚ resp. porážky HZDS. Očakávania od novej vlády, boli nemenej odvážne, ako naivita voličov. S veľkou mierou predstavivosti, a zdravým odstupom sa dajú tieto spoločenské zmeny porovnať so situáciou v roku 2020, ak zostaneme pri očakávaniach verejnosti. Ešte jedna podobnosť tu je, a to začiatok rozkladu a štiepenie koalície vládnych stran hneď po zložení vládnych sľubov (o tom možno nabudúce).

Presunieme sa do roku 2002. Víťazom volieb sa stalo hnutie HZDS, koalíciu vládnych strán však tvorilo podobné zoskupenie ako v roku 1998. Najmä z dôvodu lucídnosti vtedajších politikov (a miere servilnosti voči svojim mecenášom), bez ohľadu na stranícku či ideologickú príslušnosť, sa dokázali so štiepením a rozpormi opäť vysporiadať na ďalšie štyri roky. Na rozdiel od lucídnosti zbavených a politického umenia nezručných prvoplánových buričov roku 2020.

V týchto voľbách však zažiarila hviezda mladého, inteligentného a drzého Roberta Fica. S bilboardmi „Ako sa kradlo za Mečiara, tak sa kradne za Dzurindu“ sa za tie štyri roky plné hádok, štiepenia, delenia na frakcie a skupinky, resp. v rámci zabehnutej konfrontácie HZDS vs. zvyšok sveta, vypracoval SMER najmä vďaka jeho predsedovi a 1000%-nej disciplíne jeho podriadených na hegemóna politickej scény na Slovensku.

Robert Fico využil na nástup do politiky (aj) polarizáciu slovenskej spoločnosti, ktorá po eufórii zo zmeny tzv. Mečiarizmu, prešla sklamaním z jeho nástupcov, ktorí nijak nezaostávali v privatizačných praktikách Mečiarovej družiny. Dokázal poraziť staré kádre, ako Mečiar, Dzurinda, Slota, Figeľ, Hrušovský, atď a od tej doby nenašiel vyzývateľa. Doba, v ktorej sa zrodil Robert Fico ako líder politickej scény, bola veľmi podobná tej v roku 2020. Spoločnosť bola aj s pomocou masmédií (ktoré fungovali inak než dnes) uvedená do akejsi letargie, a začala sa výraznejšie polarizovať. Avšak zásadný rozdiel je v tom, že od roku 2002 na politickej scéne nepribudla žiadna výrazná osobnosť, ktorá by dokázala súčasné rozdrobenie spoločnosti využiť vo svoj prospech (a svojej strany) tak, ako Robert Fico. Namiesto odborníkov, ktorí si svoje postavenie a odbornosť zaslúžili tvrdou prácou s viditeľným výsledkom, a najmä kontinuitou svojich tvrdení a činov,sú spoločnosti podsúvaní rôzni „výstrelkovia“ doby podľa toho, akú majú viditeľnosť v médiách. Osobnostne nemá Robert Fico medzi predsedami politických strán a hnutí konkurenciu a podľa vývoja politickej situácie vo zvyšku sveta, asi tak skoro ani nebude mať.

Na záver chcem dodať, že Slovensko má potenciál vybrať si premiéra odborne a manažérsky zručného ako ten terajší, avšak s vyšším morálnym kreditom, ktorý podnikateľské prostredie, zahalený v sociálnom svetri, povýši nad záujmy svojich občanov. Ako? Skúsme sa viac pozerať na výsledky práce svojich favoritov. A konfrontujme ich priebežne, pretože demokracia znamená aj kontrolu nami zvolených zástupcov. Nakoľko súčasný politický marketing zľava do prava znie „Fico vs. zvyšok sveta“ čo len umocňuje postavu hegemóna.