Počuli ste už z úst slovenského politika od roku 1993 ospravedlnenie, pokiaľ niečo, za čo bol zodpovedný, neurobil správne?
Správne! Nepočuli. Pokiaľ nepočítame ospravedlnenie sa sukám, prípadne ospravedlnenie sa štátnikov za hocikoho iného, hoc aj celý národ, len nie za seba, tak to ohlušujúce ticho priam vyzýva k otázke „Dokázal by niekto z poslancov, ministrov či prezidentov toto vysloviť?“:
„Ospravedlňujem sa vám voliči, za to, že som svoj mandát spreneveril osobným záujmom (a celá moja rodina vám zároveň ďakuje za zabezpečenie na celé generácie)“
„Ospravedlňujem sa vám voliči, že som svojím konaním štátu spôsobil obrovské škody (a popri tom sa niekto dobre nabalil) „
„Ospravedlňujem sa vám voliči, že som svoje stranícke záujmy povýšil nad tie vaše (a že 6 dní v týždni makáme na získavaní zdrojov na kampaň a zvyšovaní preferencií strany)“
A mali by sa ospravedlniť za kopec ďalších vecí.
A hneď sa nám vynáraju aj odpovede, prečo sa tak zatiaľ neudialo.
Prvá odpoveď je veľmi jednoznačná – my, ktorí žiadne chyby nerobíme, sa nemáme za čo ospravedlňovať. Keď sa niečo podarí, kredit si ponecháme. A keď sa niečo nepodarí, je tu nájdeme si vinníka, ktorý za to môže. Predstavte si teraz napríklad všetkých premiérov od roku 1993 a skúste si vyhľadať ich výroky ku zlyhaniam, ktoré sa im pripisujú. Takto skúste ísť vrstvu po vrstve a výsledok vás neprekvapí.
Ta druhá, je trochu polemická. Možno, že niektoré rozhodnutia našich zastupiteľov a, vykonávateľov našej vôle, spôsobili nepríjemnosti a škody aj tým, ktorí ich dosadili tam, kde tieto zverstvá páchať môžu a mohli. A politici vedomí si potreby svojej popularity a istej nedôslednosti ich voličov pri hodnotení ich práce, sa rozhodli, že si takúto sebareflexiu nechajú pre seba, svojho šéfa a maximálne potom pre OČTK, pokiaľ sa na to príde.
Potom sú tu aj iné možnosti odpovedí, ktoré teraz nebudem rozoberať, aby neprekryli hlavnú myšlienku tohto článku, a to, že už vyše 30 rokov nikoho netrápi, že popri užitočných rozhodnutiach, ktoré riadenie štátu vyžadujú, tu existuje paralelný systém, v ktorom určitá časť úradníkov pracuje pre záujmy oligarchie, politických strán, zahraničných agentúr, médií a podobne. Všetky závažné rozhodnutia robia politici tak, aby si nepohnevali túto časť obyvateľstva, hoci tvorí minoritu. A prečo to tak je? Pretože odpor tejto menšej, ale omnoho potentnejšej skupiny je silnejší. Inými slovami, bežní Slováci nemajú povahu na to, aby sa dožadovali vehementne nápravy, a tým pádom ani nástroje na nastolenie spravodlivého stavu.
Na záver dodám, že základným predpokladom, aby sme vyše 30 rokov dokázali takto fungovať, je rozhádanie spoločnosti na zástupných, väčšinou ideologických témach. Takto občania stratili jediný nástroj na boj za spravodlivosť, ktorým je jednota. Jedine spoločnosť, ktorú spájajú spoločné záujmy má možnosť napredovať, možno až prežiť. Aj mladosť nášho štátu je dôvodom, prečo sa stále musíme učiť žiť tak, ako vieme, že by sme mali.
Áno, bolo by to tak lepšie. ...
A nie je práve táto filozofia jadrom všetkých... ...
Jednotný subjekt zvyčajne zvíťazí nad... ...
....." občania stratili jediný nástroj na... ...
Celá debata | RSS tejto debaty